História
Urbár
(latinsky urbarium – mestská pozemková kniha) – písomnosť obsahujúca súpis pozemkového majetku a povinností poddaných. Vyvinula sa z tzv. tradičných kníh, vedených najmä v kláštoroch, do ktorých sa zaznamenávali získané majetky obyčajne v chronologickom poradí. Prvé zachované urbáre na Slovensku sú z druhej polovice 15. storočia, pravidelne sa vyhotovovali od 16. storočia. Niektoré boli len stručnými registrami, iné obsahovali podrobné údaje o povinných platbách, dávkach, robotách, ohraničeniach majetkov a podobne. Spisovali sa zvyčajne v rámci feudálneho panstva podľa jednotlivých dedín, niekedy zahrnovali aj súpis zemepanského majetku so zámkami, dvormi, lesmi, rybníkmi, majermi, neraz bývali spojené aj s hospodárskou inštrukciou. Do druhej polovice 18. storočia vládla v urbároch krajová pestrosť a rozdielna miera feudálneho zaťaženia poddaných. Jednotlivé urbáre boli na Slovensku zavedené v súvislosti s urbárskou reguláciou Márie Terézie (1767). Staršie urbáre, urbárske kontrakty a iné písomnosti, ktoré ich nahradzovali, ostali v platnosti, ak miera feudálnych písomností nepresahovala normy stanovené úradnými urbármi. Poddaní a želiari evidovaní v úradných urbároch sa odvtedy nazývali urbárskymi poddanými a pôda v ich držbe urbárskou pôdou.
Urbárska pôda bola v období feudalizmu v strednej Európe hlavná kategória poľnohospodárskej pôdy, ktorú prevažne dedične užívali poddaní roľníci. Právnym vlastníkom urbárskej pôdy bola feudálna vrchnosť (koruna, šľachta, cirkev, mestá a podobne). Pomenovanie urbárska pôda súvisí s urbármi, v ktorých sa táto pôda evidovala spolu s príslušnými feudálnymi povinnosťami. Na rozdiel od takzvanej kuriálnej pôdy bola urbárska zaťažená štátnymi daňami a inými verejnými bremenami. Za feudalizmu tvorila základ chotárov obcí – rustikál. Patrili k nej vnútorné (intravilán) a vonkajšie pozemky obce (extravilán), pozostávajúce z ornej pôdy, lúk a niekde i z urbárskych viníc. V rámci obcí sa delila na urbárske usadlosti a ich zlomky. Nižšia výmera (štvrtinová, osminová usadlosť) sa považovala za želiarsku urbársku pôdu.
Urbárska regulácia Márie Terézie
Zákonné úpravy ekonomických a mimoekonomických vzťahov medzi poddanými a zemepánmi boli súčasťou rozsiahlych reforiem Márie Terézie a Jozefa II. v období osvietenského absolutizmu, ku ktorému viedenský dvor donútútila okrem iného aj neúspešná vojna s Pruskom a tiesnivé finančné pomery habsburskej monarchie. Základnou črtou regulácie bolo uviesť do určitého pomeru dávky a povinnosti poddaných voči zemepánom a rozsahom pôdy v ich úžitku jednotne pre celú krajinu (určiť maximálnu hranicu vykorisťovania). Regulácia mala odstrániť dovtedajší systém nekontrolovateľného vykorisťovania poddaných zemapánmi, čím sa súčasne sledovalo zabezpečenie daneschopnosti poddaných obyvateľov voči štátu. Po viacerých návrhoch napriek všeobecnému odporu uhorskej šľachty bola regulácia po právnej stránke vyjadrená vo viacerých kráľovských nariadeniach, v urbárskom edikte z 23. 1. 1767, v inštrukciách pre kráľovských komisárov, výkonných úradníkov, vo vlastnom tereziánskom urbári a v mnohých ďalších kráľovských rezolúciách o konkrétnych otázkach. Regulácia bola zložitou celouhorskou akciou zamestnávajúcou uhorské administratívne orgány – stolice, Uhorskú miestodržiteľskú radu, Uhorskú kráľovskú kanceláriu i panovníka. Jej podstatnou a konečnou časťou bolo zavedenie tereziánskeho úrbára. Závažným nedostatkom bolo, že v prvostupňovej inštancii bola zverená stolicami, t.j. zemepánmi, ktorí mali záujem predovšetkým na zachovaní, čo najväčšieho zaťaženia poddanského obyvateľstva. Prvým krokom regulácie bolo zistenie a súpis predurbárskeho stavu prieskumom deviatich otázok, ktorých zodpovedaním sa mal zistiť skutočný stav každej poddanskej obce. Súpis mal podať obraz o rozvrstvení poddanského obyvateľstva, ktoré sa v zásade delilo na večných poddaných (nevoľníkov), a poddaných s právom voľného sťahovania, o výmere poddanskej pôdy, užívanej sedliakmi alebo želiarmi, o jej kvalite (v 3 bonitných triedach), o opustenej pôde atď. Keďže rozhodujúce slovo pri súpise mal konskriptor a zemepán, urobilo sa v ňom mnoho chýb, najmä v rozsahu pôdy užívanej poddanými, v jej klasifikácii v rámci obce a pri tzv. výhodách (benefíciách) a nevýhodách (malefíciách) obcí. Na základe tohto materiálu sa potom uskutočnila vlastná klasifikácia obcí a navrhol sa rozsah sedliackej usadlosti pre jednotlivé triedy obcí a pôdy, čo tvorilo základ celej regulácie. Klasifikáciu vykonala osobitná stoličná komisia, zvolená generálnou kongregáciou stolice, s prideleným kráľovským komisárom. O vypracovaných návrhoch každej stolice rozhodla s konečnou platnosťou kráľovná po vypočutí stanoviska Uhorskej miestodržiteľskej rady, Uhorskej kráľovskej kancelárie a Štátnej rady. Obce podľa zisteného predurbárskeho stavu boli zatriedené do 3-5 akostných tried, v rámci ktorých bol určený rozsah celej sedliackej usadlosti. Určením maximálneho rozsahu sedliackej usadlosti, od ktorej sa určovali všetky feudálne dávky, boli poddaní veľmi znevýhodnení, pretože tereziánska usadlosť bola rozsahom nepomerne nižšia ako predurbárska, najmä v hornatých oblastiach Slovenska. Určenie rozsahu usadlosti sa nestanovilo na základe geometrického vymerania, ale len administratívne, opierajúc sa o stav pôdy zachytený v konskripciách a urbársky rozsah usadlosti. Podstatnú nápravu v tejto otázke nepriniesli ani neskoršie tzv. rektifikácie (opravy) urbára, čím zemepáni dostali do svojho úžitku množstvo zvyškovej, remanentnej pôdy. V súvislosti s určením rozsahu sediackej usadlosti a jej zapísaním do tereziánskeho urbára poddaní na ňu získali právny nárok bez ohľadu na záujem zemepána. Dovtedy poddaní urbársku pôdu užívali síce dedične, ale bez dispozičného práva. Regulácia však nedoriešila otázku práva poddaných na kopanice, lesné, pasienkové a iné úžitky. V prípade viacerých tzv. regálnych práv a v inných poddanských otázkach ponechala v platnosti staršie zákonné úpravy, respektíve ich kodifikovala. Tereziánsky urbár súčasne určil aj povinnosti poddaných, ktoré sa vyrubovali od usadlosti, a to v nasledujúcom pomere: ročne 52 dní roboty na panskom so záprahom alebo 104 dní ručnej, pešej roboty (želiar 18 a podželiar 12 dní ručnej roboty); okrem toho poddaní boli povinní pre zemepána vykonávať tzv. dlhé furmanky, zúčastňovať sa na jeho poľovačkách, narúbať a navoziť dreva; doviesť deviatok a podobne; od usadlosti odovzdať 2 kurence, 2 kapúnov, 12 vajec, 1 holbu topeného masla, každých 30 usadlostí 1 teľa a mnohé ďalšie krajové či príležitostné dávky. Tereziánsky urbár upravoval aj iné otázky, ako domovú daň, povinnosť zúčastńovať sa na oprave ciest, mostov ap. Celkove znížil robotnú povinnosť a peňažnú činžu poddaných, ale niekde ich väčšmi zaťažil zemepanským deviatkom. Urbárska regulácia neuznala predošlé privilégiá mnohých poddanských mestečiek a kuriálnych obcí, čím ich znížila na úroveň poddanských obcí (portálne obce) a niektorých privilegovaných vrstiev (šoltýsov, valachov ap.). Vo vrchnostenskej právomoci zemepánov ponechala staršie zákonné úpravy v občianskoprávnych i tresných sporoch, v správe poddanských obcí, ale ich v jednotlivých bodoch bližšie špecifikovala, respektíve spresňovala. Regulácia ako reforma bola vcelku konzervatívna, nenarušila feudálne vlastníctvo pôdy a nezrušila ani nevoľnícku pripútanosť roľníkov k pôde. Avšak pôda zachytená v tzv. urbárskych tabuliach sa stala právnym podkladom jej prechodu do vlastníctva roľníkov pri zrušení poddanstva 1848. Uhorská šľachta snemovým rozhodnutím z roku 1790 vyhlásila urbársku reguláciu Márie Terézie za nezákonnú. Snemová komisia, ktorá mala celú otázku prskúmať a vypracovať nové návrhy na riešenie urbárskych vzťahov, sa však nezišla a regulácia zostala v platnosti až do roku 1848.
Urbárske lesy – kategória držby lesov. Táto kategória vznikla v prvých desaťročiach po buržoáznej revolúcii (1848-1849). V roku 1853 bolo nariadené urbárskym patentom pridelovanie lesných podielov do vlastníctva bývalých urbárskych roľníkov, ktorí mali do roku 1767 iba užívacie právo. Tento proces trval celé desaťročia, roľníci boli do až do pridelenia povinní za úžívanie lesov robotovať. Zákonom uhorského snemu z roku 1871 sa lesné prídely stali spoločným vlastníctvom urbariálnych spoločenstiev, ktoré ich spravovali. Roľníkom boli spravidla prideľované menej kvalitné lesy, ktorých stav sa postupne zhoršoval, pretože urbariálne spoločenstvá neboli za daných okolností schopné zabezpečiť dodržiavanie rôznych zákonov a predpisov o sprvávnom hospodárení v lesoch (zák.článok 31/1879 a i.). V rámci pozemkových reforiem sa rozloha urbárskych lesov prídelmi ešte zvýšila, takže v roku 1954 mali urbárske lesy na Slovensku rozlohu 418 tis. ha.
Zákonom SNR č.2/1958 Zb. boli urbariálne spoločenstvá zrušené. Ich lesná držba prešla do vlastníctva štátu a JRD.
Použitý materiál: Encyklopédia Slovenska VI. (1982),
Rebro K., Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské
úpravy Jozefa II., (1959)
_________________________________________________________
Združenie vlastníkov lesov po roku 1989
Zápisnica z ustanovujúcej schôdze Združenia vlastníkov lesov
z obce Žiar dňa 19. 12. 1990
Počet prítomných: 60 (viď príloha prezenčná listina)
Program:
1. Zahájenie
2. Návrh stanov Združenia vlastníkov lesov v Žiari
3. Voľby prípravného výboru Združenia vlastníkov lesov
4. Diskusia
5. Schválenie uznesenia
6. Registrácia členov a inkaso zápisného
Ustanovujúcu členskú schôdzu zahájil a priebeh rokovania riadil pán Dušan Ondris, bytom Žiar 189.
S návrhom stanov Združenia oboznámil ustanovujúcu členskú schôdzu pán Ján Antoška, Žiar 65.
K návrhu stanov (po oboznámení) bola diskusia. Záujemci o členstvo v tvoriacom sa združení sa v diskusii vyjadrovali hlavne k jednotlivým bodom navrhnutých Stanov združenia, prípadne k bodom u ktorých im nebolo jasné! Po vykonzultovaní členovia návrh Stanov Združenia vlstníkov lesov v obci Žiar hlasovaním schválili. Za schválenie návrhu stanov hlasovalo 60 vlastníkov (100%).
Ustanovujúca členská schôdza hlasovaním schválila prípravný výbor Združenia vlastníkov lesov v obci Žiar v tomto zložení:
Predseda: Dušan Ondris, Žiar 189
Podpredseda: Ján Antoška, Žiar 65
Tajomník: Ing. Ján Antoška, Žiar 37
Pokladník: Ján Juráš, Žiar 114
Člen výboru: Jozef Labaška, Žiar 147
Člen výboru: Ján Jaraba, Žiar 39
Člen výboru: Jozef Kováč, Žiar 173
Ustanovujúca členská schôdza schválila zápisné pri registrácii na jedného člena v čiastke Kčs 20,-.
Po ukončení členskej schôdze záujemci o členstvo boli pokladníkom zaregistrovaní a zaplatili zápisné.
Uznesenie:
1. Členská schôdza schvaľuje Stanovy Združenia vlastníkov lesov v obci Žiar.
2. Členská schôdza schvaľuje zvolený prípravný výbor Združenia.
3. Členská schôdza schvaľuje registráciu záujemcov o členstvo v Združení a zápisné 20,- Kčs na jedného člena.
4. Ustanovujúca členská schôdza ukladá prípravnému výboru zabezpečiť na príslušných orgánoch registráciu Združenia.
Členskú schôdzu ukončil predseda prípravného výboru pán Dušan Ondris.
Prílohy:
1. Prezenčná listina vo formáte pdf
2. Stanovy združenia vlastníkov lesov
Zápis vypracoval: Ing. Ján Antoška
(latinsky urbarium – mestská pozemková kniha) – písomnosť obsahujúca súpis pozemkového majetku a povinností poddaných. Vyvinula sa z tzv. tradičných kníh, vedených najmä v kláštoroch, do ktorých sa zaznamenávali získané majetky obyčajne v chronologickom poradí. Prvé zachované urbáre na Slovensku sú z druhej polovice 15. storočia, pravidelne sa vyhotovovali od 16. storočia. Niektoré boli len stručnými registrami, iné obsahovali podrobné údaje o povinných platbách, dávkach, robotách, ohraničeniach majetkov a podobne. Spisovali sa zvyčajne v rámci feudálneho panstva podľa jednotlivých dedín, niekedy zahrnovali aj súpis zemepanského majetku so zámkami, dvormi, lesmi, rybníkmi, majermi, neraz bývali spojené aj s hospodárskou inštrukciou. Do druhej polovice 18. storočia vládla v urbároch krajová pestrosť a rozdielna miera feudálneho zaťaženia poddaných. Jednotlivé urbáre boli na Slovensku zavedené v súvislosti s urbárskou reguláciou Márie Terézie (1767). Staršie urbáre, urbárske kontrakty a iné písomnosti, ktoré ich nahradzovali, ostali v platnosti, ak miera feudálnych písomností nepresahovala normy stanovené úradnými urbármi. Poddaní a želiari evidovaní v úradných urbároch sa odvtedy nazývali urbárskymi poddanými a pôda v ich držbe urbárskou pôdou.
Urbárska pôda bola v období feudalizmu v strednej Európe hlavná kategória poľnohospodárskej pôdy, ktorú prevažne dedične užívali poddaní roľníci. Právnym vlastníkom urbárskej pôdy bola feudálna vrchnosť (koruna, šľachta, cirkev, mestá a podobne). Pomenovanie urbárska pôda súvisí s urbármi, v ktorých sa táto pôda evidovala spolu s príslušnými feudálnymi povinnosťami. Na rozdiel od takzvanej kuriálnej pôdy bola urbárska zaťažená štátnymi daňami a inými verejnými bremenami. Za feudalizmu tvorila základ chotárov obcí – rustikál. Patrili k nej vnútorné (intravilán) a vonkajšie pozemky obce (extravilán), pozostávajúce z ornej pôdy, lúk a niekde i z urbárskych viníc. V rámci obcí sa delila na urbárske usadlosti a ich zlomky. Nižšia výmera (štvrtinová, osminová usadlosť) sa považovala za želiarsku urbársku pôdu.
Urbárska regulácia Márie Terézie
Zákonné úpravy ekonomických a mimoekonomických vzťahov medzi poddanými a zemepánmi boli súčasťou rozsiahlych reforiem Márie Terézie a Jozefa II. v období osvietenského absolutizmu, ku ktorému viedenský dvor donútútila okrem iného aj neúspešná vojna s Pruskom a tiesnivé finančné pomery habsburskej monarchie. Základnou črtou regulácie bolo uviesť do určitého pomeru dávky a povinnosti poddaných voči zemepánom a rozsahom pôdy v ich úžitku jednotne pre celú krajinu (určiť maximálnu hranicu vykorisťovania). Regulácia mala odstrániť dovtedajší systém nekontrolovateľného vykorisťovania poddaných zemapánmi, čím sa súčasne sledovalo zabezpečenie daneschopnosti poddaných obyvateľov voči štátu. Po viacerých návrhoch napriek všeobecnému odporu uhorskej šľachty bola regulácia po právnej stránke vyjadrená vo viacerých kráľovských nariadeniach, v urbárskom edikte z 23. 1. 1767, v inštrukciách pre kráľovských komisárov, výkonných úradníkov, vo vlastnom tereziánskom urbári a v mnohých ďalších kráľovských rezolúciách o konkrétnych otázkach. Regulácia bola zložitou celouhorskou akciou zamestnávajúcou uhorské administratívne orgány – stolice, Uhorskú miestodržiteľskú radu, Uhorskú kráľovskú kanceláriu i panovníka. Jej podstatnou a konečnou časťou bolo zavedenie tereziánskeho úrbára. Závažným nedostatkom bolo, že v prvostupňovej inštancii bola zverená stolicami, t.j. zemepánmi, ktorí mali záujem predovšetkým na zachovaní, čo najväčšieho zaťaženia poddanského obyvateľstva. Prvým krokom regulácie bolo zistenie a súpis predurbárskeho stavu prieskumom deviatich otázok, ktorých zodpovedaním sa mal zistiť skutočný stav každej poddanskej obce. Súpis mal podať obraz o rozvrstvení poddanského obyvateľstva, ktoré sa v zásade delilo na večných poddaných (nevoľníkov), a poddaných s právom voľného sťahovania, o výmere poddanskej pôdy, užívanej sedliakmi alebo želiarmi, o jej kvalite (v 3 bonitných triedach), o opustenej pôde atď. Keďže rozhodujúce slovo pri súpise mal konskriptor a zemepán, urobilo sa v ňom mnoho chýb, najmä v rozsahu pôdy užívanej poddanými, v jej klasifikácii v rámci obce a pri tzv. výhodách (benefíciách) a nevýhodách (malefíciách) obcí. Na základe tohto materiálu sa potom uskutočnila vlastná klasifikácia obcí a navrhol sa rozsah sedliackej usadlosti pre jednotlivé triedy obcí a pôdy, čo tvorilo základ celej regulácie. Klasifikáciu vykonala osobitná stoličná komisia, zvolená generálnou kongregáciou stolice, s prideleným kráľovským komisárom. O vypracovaných návrhoch každej stolice rozhodla s konečnou platnosťou kráľovná po vypočutí stanoviska Uhorskej miestodržiteľskej rady, Uhorskej kráľovskej kancelárie a Štátnej rady. Obce podľa zisteného predurbárskeho stavu boli zatriedené do 3-5 akostných tried, v rámci ktorých bol určený rozsah celej sedliackej usadlosti. Určením maximálneho rozsahu sedliackej usadlosti, od ktorej sa určovali všetky feudálne dávky, boli poddaní veľmi znevýhodnení, pretože tereziánska usadlosť bola rozsahom nepomerne nižšia ako predurbárska, najmä v hornatých oblastiach Slovenska. Určenie rozsahu usadlosti sa nestanovilo na základe geometrického vymerania, ale len administratívne, opierajúc sa o stav pôdy zachytený v konskripciách a urbársky rozsah usadlosti. Podstatnú nápravu v tejto otázke nepriniesli ani neskoršie tzv. rektifikácie (opravy) urbára, čím zemepáni dostali do svojho úžitku množstvo zvyškovej, remanentnej pôdy. V súvislosti s určením rozsahu sediackej usadlosti a jej zapísaním do tereziánskeho urbára poddaní na ňu získali právny nárok bez ohľadu na záujem zemepána. Dovtedy poddaní urbársku pôdu užívali síce dedične, ale bez dispozičného práva. Regulácia však nedoriešila otázku práva poddaných na kopanice, lesné, pasienkové a iné úžitky. V prípade viacerých tzv. regálnych práv a v inných poddanských otázkach ponechala v platnosti staršie zákonné úpravy, respektíve ich kodifikovala. Tereziánsky urbár súčasne určil aj povinnosti poddaných, ktoré sa vyrubovali od usadlosti, a to v nasledujúcom pomere: ročne 52 dní roboty na panskom so záprahom alebo 104 dní ručnej, pešej roboty (želiar 18 a podželiar 12 dní ručnej roboty); okrem toho poddaní boli povinní pre zemepána vykonávať tzv. dlhé furmanky, zúčastňovať sa na jeho poľovačkách, narúbať a navoziť dreva; doviesť deviatok a podobne; od usadlosti odovzdať 2 kurence, 2 kapúnov, 12 vajec, 1 holbu topeného masla, každých 30 usadlostí 1 teľa a mnohé ďalšie krajové či príležitostné dávky. Tereziánsky urbár upravoval aj iné otázky, ako domovú daň, povinnosť zúčastńovať sa na oprave ciest, mostov ap. Celkove znížil robotnú povinnosť a peňažnú činžu poddaných, ale niekde ich väčšmi zaťažil zemepanským deviatkom. Urbárska regulácia neuznala predošlé privilégiá mnohých poddanských mestečiek a kuriálnych obcí, čím ich znížila na úroveň poddanských obcí (portálne obce) a niektorých privilegovaných vrstiev (šoltýsov, valachov ap.). Vo vrchnostenskej právomoci zemepánov ponechala staršie zákonné úpravy v občianskoprávnych i tresných sporoch, v správe poddanských obcí, ale ich v jednotlivých bodoch bližšie špecifikovala, respektíve spresňovala. Regulácia ako reforma bola vcelku konzervatívna, nenarušila feudálne vlastníctvo pôdy a nezrušila ani nevoľnícku pripútanosť roľníkov k pôde. Avšak pôda zachytená v tzv. urbárskych tabuliach sa stala právnym podkladom jej prechodu do vlastníctva roľníkov pri zrušení poddanstva 1848. Uhorská šľachta snemovým rozhodnutím z roku 1790 vyhlásila urbársku reguláciu Márie Terézie za nezákonnú. Snemová komisia, ktorá mala celú otázku prskúmať a vypracovať nové návrhy na riešenie urbárskych vzťahov, sa však nezišla a regulácia zostala v platnosti až do roku 1848.
Urbárske lesy – kategória držby lesov. Táto kategória vznikla v prvých desaťročiach po buržoáznej revolúcii (1848-1849). V roku 1853 bolo nariadené urbárskym patentom pridelovanie lesných podielov do vlastníctva bývalých urbárskych roľníkov, ktorí mali do roku 1767 iba užívacie právo. Tento proces trval celé desaťročia, roľníci boli do až do pridelenia povinní za úžívanie lesov robotovať. Zákonom uhorského snemu z roku 1871 sa lesné prídely stali spoločným vlastníctvom urbariálnych spoločenstiev, ktoré ich spravovali. Roľníkom boli spravidla prideľované menej kvalitné lesy, ktorých stav sa postupne zhoršoval, pretože urbariálne spoločenstvá neboli za daných okolností schopné zabezpečiť dodržiavanie rôznych zákonov a predpisov o sprvávnom hospodárení v lesoch (zák.článok 31/1879 a i.). V rámci pozemkových reforiem sa rozloha urbárskych lesov prídelmi ešte zvýšila, takže v roku 1954 mali urbárske lesy na Slovensku rozlohu 418 tis. ha.
Zákonom SNR č.2/1958 Zb. boli urbariálne spoločenstvá zrušené. Ich lesná držba prešla do vlastníctva štátu a JRD.
Použitý materiál: Encyklopédia Slovenska VI. (1982),
Rebro K., Urbárska regulácia Márie Terézie a poddanské
úpravy Jozefa II., (1959)
_________________________________________________________
Združenie vlastníkov lesov po roku 1989
Zápisnica z ustanovujúcej schôdze Združenia vlastníkov lesov
z obce Žiar dňa 19. 12. 1990
Počet prítomných: 60 (viď príloha prezenčná listina)
Program:
1. Zahájenie
2. Návrh stanov Združenia vlastníkov lesov v Žiari
3. Voľby prípravného výboru Združenia vlastníkov lesov
4. Diskusia
5. Schválenie uznesenia
6. Registrácia členov a inkaso zápisného
Ustanovujúcu členskú schôdzu zahájil a priebeh rokovania riadil pán Dušan Ondris, bytom Žiar 189.
S návrhom stanov Združenia oboznámil ustanovujúcu členskú schôdzu pán Ján Antoška, Žiar 65.
K návrhu stanov (po oboznámení) bola diskusia. Záujemci o členstvo v tvoriacom sa združení sa v diskusii vyjadrovali hlavne k jednotlivým bodom navrhnutých Stanov združenia, prípadne k bodom u ktorých im nebolo jasné! Po vykonzultovaní členovia návrh Stanov Združenia vlstníkov lesov v obci Žiar hlasovaním schválili. Za schválenie návrhu stanov hlasovalo 60 vlastníkov (100%).
Ustanovujúca členská schôdza hlasovaním schválila prípravný výbor Združenia vlastníkov lesov v obci Žiar v tomto zložení:
Predseda: Dušan Ondris, Žiar 189
Podpredseda: Ján Antoška, Žiar 65
Tajomník: Ing. Ján Antoška, Žiar 37
Pokladník: Ján Juráš, Žiar 114
Člen výboru: Jozef Labaška, Žiar 147
Člen výboru: Ján Jaraba, Žiar 39
Člen výboru: Jozef Kováč, Žiar 173
Ustanovujúca členská schôdza schválila zápisné pri registrácii na jedného člena v čiastke Kčs 20,-.
Po ukončení členskej schôdze záujemci o členstvo boli pokladníkom zaregistrovaní a zaplatili zápisné.
Uznesenie:
1. Členská schôdza schvaľuje Stanovy Združenia vlastníkov lesov v obci Žiar.
2. Členská schôdza schvaľuje zvolený prípravný výbor Združenia.
3. Členská schôdza schvaľuje registráciu záujemcov o členstvo v Združení a zápisné 20,- Kčs na jedného člena.
4. Ustanovujúca členská schôdza ukladá prípravnému výboru zabezpečiť na príslušných orgánoch registráciu Združenia.
Členskú schôdzu ukončil predseda prípravného výboru pán Dušan Ondris.
Prílohy:
1. Prezenčná listina vo formáte pdf
2. Stanovy združenia vlastníkov lesov
Zápis vypracoval: Ing. Ján Antoška